Škola ľudovej kultúry

Pohľad na ľudovú kultúru všeobecne:

Národopis sa zaoberá so štúdiom prejavov ľudovej kultúry v minulosti, sleduje ich vývoj až do dnešných čias a zaujíma sa o možnosti ich využitia v dnešnej spoločnosti. Do národopisu patrí:
1.ETNOGRAFIA – skúma materiálnu (hmotnú) a duchovnú kultúru ľudu
2.FOLKLORISTIKA – skúma umeleckú kultúru, to znamená ľudové slovesné, hudobné, tanečné a dramatické umenie čiže folklór

Ľudová kultúra
Predstavuje spôsob života roľníkov, pastierov, remeselníkov minulosti. Základom ľudovej kultúry je kolobeh života človeka (narodenie, svadba, úmrtie) v tesnej súvislosti s jeho činnosťou , teda s kolobehom práce (orba, žatva,..), ktorý strieda kolobeh sviatkov (Vianoce, fašiangy, Veľká noc). Súčasťou systému ľudovej kultúry je ľudová slovesnosť, folklór (ang. folklor = vedomosti ľudu).

Do ľudovej kultúry patrí:
1. Hmotná (materiálna kultúra) – zaraďujeme do nej spôsob hospodárenia (zberné hospodárstvo, poľnohospodárstvo a chov dobytka) domácu výrobu a remeslá, ako aj spôsob zabezpečenia základných životných potrieb teda stravovanie, odievanie, staviteľstvo a bývanie. Dokladom sú hmotné pamiatky ľudovej kultúry, čiže predmety používané pri práci v každodennom živote , alebo pri sviatočných udalostiach (náradie, riad, odev, remeselnícke výrobky), ako aj stavby a umelecké diela ľudových tvorcov.
Ľudové stavby – v minulosti slúžili na bývanie a prácu roľníkov, pastierov, remeselníkov a ďalších obyvateľov vidieka. Patria sem obytné domy, hospodárske stavby, ako stodoly, humná, chlievy, maštale, sýpky, senníky, koliby i remeselnícke dielne. Obytné stavby členené na izbu, pitvor a komoru, spolu s hospodárskymi stavbami vytvárali usadlosť. Ľudové stavby sa sústreďovali do týchto útvarov: obce dediny, viesky, lazy, samoty. Okrem rodinných usadlostí boli na dedinách aj stavby, ktoré slúžili celej obci – kostoly, zvonice, márnice, kaplnky, školy, obecné domy, obchody, krčmy, mlyny, píly, ... .
Podľa druhu použitého stavebného materiálu sa Slovensko delí na oblasť nížinatú s hlinenými stavbami a horskú s drevenými stavbami. Pri nedostatku dreva sa na stavby používal kameň. Od prírodných zdrojov závisel aj materiál krytiny strechy; používala sa slama, trsť, šindeľ.
Ľudový odev (kroj) – označuje sa tak odev dedinčanov, teda roľníkov, pastierov, ale aj remeselníkov. Do 18. storočia si dedinský ľudia zhotovovali odev sami, a to z plátna, súkna, kožušiny a kože. Muži zvyčajne spracúvali kože, ženy priadli, tkali, šili aj vyšívali. Od 18. stor. domácu výrobu postupne dopĺňali a nahrádzali remeselnícke a továrenské výrobky. Rozvinula sa bohatá výšivková, čipková či iná výzdoba. Na základe odlišností súčiastok odevu a ich výzdoby, ale aj spôsobu odievania pri rôznych príležitostiach sa člení ľudový odev sa Slovensku podľa žúp(bývalých zemepisných a správnych celkov), prípadne podľa menších skupín obcí na odevné regióny. Medzi najznámejšie odevné regióny patria tieto župy: Bratislavská (Záhorie, Trnava a okolie, Vajnory a okolie), Nitrianska (Myjava Lubina, Piešťany), Trenčianska (Bošáca, Lieskové, Bzince, Selec, Omšenie, Čičmany, Zliechov, Kysuce, Terchová), Tekovská, Zvolenská, Oravská, Liptovská, Gemerská, Spišská, Zemplinská.
2. Duchovná kultúra – túto kultúru v najširšom zmysle slova tvorí organizácia života v rodine i v spoločenstve, ale najmä výročné, rodinné, pracovné a iné obyčaje, na aj vedomosti ľudu o prírode, o liečení chorôb a pod.
Ľudové obyčaje – sú súčasťou ľudovej duchovnej kultúry. Patria sem:
a) zvyky- ustálene vzory správania.
b) obrady- úkony, ktoré mali ovplyvniť osobný život a činnosť človeka. Niektoré obyčaje sú spojené s vierou v nadprirodzenú moc niektorých osôb, predmetov prírodných javov. Obyčaje sú vlastne akýmisi príkazmi, čo, kto, kedy a ako má alebo nemá robiť, kedy je určitá činnosť želateľná a kedy neprípustná. Napríklad na krstinách, na svadbe a na kare sa mala jesť hydina, na Nový rok bravčovina, v určitých dňoch v roku sa mäso nemalo jesť vôbec. Obyčajne mali často symbolický charakter ponúknutie soli a chleba hosťovi nemalo slúžiť na jeho nasýtenie, ale bolo znakom úcty zo strany hostiteľa. Podľa prostredia, kde vznikli, delíme obyčaje na roľnícke, remeselnícke, banícke, študentské a iné. Podľa obsahu a príležitosti rozoznávame obyčaje:
rodinné – spojené s narodením, svadbou a úmrtím,
výročné – spojené so sviatkami, ako sú Vianoce a iné,
pracovné – spojené s pracovnou činnosťou, ako sú dožinky,
spoločenské – ktoré určujú, ako sa správať, napr. pozdravy,
právne – v minulosti nahrádzali písomné zákonníky; ide napr. obyčaje pri kúpe a predaji.

3. Umelecká kultúra – tvorí ju folklór a ľudové výtvarné umenie, ako majolika, drevené, rezbou zdobené náčinie a plastiky, maľba na skle, výšivky, čipky, kraslice, tkaniny. Folklór je medzinárodný odborný názov, ktorý vznikol v 19. stor. v Anglicku.
Patrí sem:
a) slovesný folklór – zahŕňa ľudovú prózu(rozprávky, povesti, legendy, rozprávania zo života), ľudovú poéziu(texty piesní, verše, vinše) a krátke slovesné útvary(hádanky, príslovia, porekadlá, pranostiky);
b) hudobný folklór – patrí sem ľudová hudba a pieseň, ľudové hudobné nástroje(dychové, strunové a iné).Ľudové piesne patria k najstarším umeleckým prejavom. Človek si spieval pri práci, v radosti i žiali. V slovenskom folklóre hovoríme o niekoľkých štýlových vrstvách ľudových piesní. Rozšírené sú piesne tzv. starej kultúry, kde zaraďujeme piesne(plačky, žatevné piesne a pod.), piesne roľníckej kultúry(trávnice), pastierskej kultúry, zbojnícke.
c) ľudový tanec – je na Slovensku veľmi bohatý. Tanec bol v minulosti často súčasťou pohanských kultových obradov alebo náboženských prejavov, ale i prostriedkom zábavy. Člení sa podľa rôznych kritérií: podľa oblastí a obcí(horehronský dupák rejdovský palicový tanec a pod.), podľa tanečníkov, a to na mužský(verbunky, hajdúchy), dievčenský(cipovička , karičky), párový a spoločný tanec(čardáš, krúcený) a napokon podľa spôsobu tanca(šuchom, vrtký, kresaný)
d) obradový folklór – mnohé z ľudových piesní sú súčasťou obradového folklóru. Patria sem mnohé vinše, verše, reči svadobného obradu, vianočné a novoročné koledy, fašiangové veselice, zaklínania popevky a podobne.
e) detský folklór – úzko súvisí s folklórom dospelých, no odlišuje sa od neho tematikou, funkciou aj slovníkom. Tvoria ho riekanky, vyčítanky, hádanky, prekáračky, detské piesne a hry.
f) zvyky a obyčaje – veľká časť zvykov a obyčajov má korene v predkresťanskom období. Z kresťanského obdobia pochádzajú obrady a zvyky uctievajúce bohov apoštolov, náboženský rituál a podobne. Zvyky a obyčaje sa viazali k životu a práci človeka. Preto hovoríme o zvykoch, ktoré sa podľa kalendára viazali k jarným, letným, jesenným prácam(k obdobiu letného a zimného slnovratu – zvyky na Luciu, Ondreja, vianočné koledy, vynášanie Moreny, tradícií a ohňov na sv. Jána, dožinkové slávnosti a pod.), ale aj o zvykoch, ktoré sú spojené s dôležitými medzníkmi v živote človeka(narodenie, svadba, úmrtie.)
g) zvykoslovné predmety – k rodinným a výročným zvykom sa viazali rôzne predmety. V nich sa spájali pohanské, kresťanské, slovanské i neslovanské tradície spolu s nadaním , vierou a fantáziou človeka. Ľudia si vytvárali rôzne masky, figuríny zvierat i nadprirodzených bytostí (fašiangy, koledy, Morena).

Pamiatky ľudovej kultúry sú dokladmi spôsobu života ľudu a jeho kultúry v minulosti, preto ich odborníci zbierajú, uchovávajú a sprístupńujú verejnosti v národopisných múzeách a múzeách ľudovej architektúry.

Použitá literatúra:

1. Melicherčík, A.: Slovenský folklór. Veda 1959
2. Gazdošová, A.- Steinerová, J.: Rozum do vrecka 2. Mladé letá 1992
3. Beňadiková,J. – Fedorová,M.


Pokračovať