Škola ľudovej kultúry

Tanec a jeho význam v ľudovej kultúre :

Na utváranie hudobného a tanečného prejavu malo vplyv viac činiteľov: charakter krajiny, prevládajúci spôsob obživy, vzdialenosť od hlavných miest, ustálené zvyklosti vnútri menších a väčších skupín, rodov, osád, sťahovanie obyvateľstva, zvyky a požiadavky panstva a mnohé iné skutočnosti; v neposlednom rade aj prejav výrazne nadaných jedincov, osobností –tvorcov z ľudu.

V minulých storočiach, keď sa väčšina ľudových tancov vytvárala, žila podstatná časť národa na vidieku. Preto sa ľudové tance viažu prevažne k vidieckym vrstvám obyvateľstva (roľníkom, pastierom, drevorubačom, baníkom...).

Údaje o nich začínajú v 6. storočí a týkajú sa rôznych slovanských vetiev. Pri mnohých slávnostiach starých Slovanov sa uplatňovali obradné i zábavné tance. V počiatkoch kresťanstva sa stretávame s odmietavým postojom duchovných k tancom ako pozostatkom pohanských čias. Niektoré však v základe pretrvali až do dnešných dní (napr. v Rusku - plesy, u Poliakov – sobotky, ktoré sa neraz končili divokým tancom; či u nás – jánske slávnosti).

Ľudové tance sprevádzali svojich nositeľov doslova celým životom. Už príchod malého občana sa oslavoval párovým tancom za spevu a hry na harmonike. Pretože na krštení mali početnú prevahu ženy, neboli zriedkavé ani kolesové tance, či sólový tanec baby s varechou.

Z chlapca sa stal mládenec so všetkými právami a povinnosťami slávnostným prijatím. Z práv boli najdôležitejšie: možnosť chodiť beztrestne do krčmy, na zálety a tanečné zábavy. Prijatý nováčik musel preto ukázať i svoje tanečné schopnosti. Toto volanie za parobka, ako sa to nazývalo, poznali v obmenách na celom Slovensku.

Kalendárny rok sa začínal chodením parobkov s trojkráľovou hviezdou. Táto forma koledy a divadla sa líši podľa krajov, no základnou zložkou je vždy tanečná chôdza a spev.

Fašiangy sú aj v dnešnej dobe najveselším obdobím roka. Najmä do posledných 3 dní akoby sa sústredila všetka veselosť a neviazanosť. Na celom Slovensku je známe chodenie s medveďom a rôznymi maskami, neoddeliteľne späté s temperamentným tancovaním („veď sa bolo treba vytancovať na 40 dní dopredu“). V minulosti tancovanie na fašiangy podnecovala i ľudová viera, že čím vyššie a čím väčšmi sa pri tanci skáče, tým bude vyššie konope a lepšia úroda. Zaužívali sa i fašiangové detské zábavy.

V predvečer 1.mája zasa mládenci sadili svojim vyvoleným máje. Miestami sa zo sadenia vyvinul celý slávnostný obrad mládeneckého kolektívu. Jeho hlavnou súčasťou bolo tancovanie pred každým domom a vykrúcanie všetkých dievčat z dediny.

Pred Vianocami v mnohých krajoch chodia aj dnes po dedinách i mestách chlapci prestrojení za betlehemcov a predvádzajú výjavy o živote betlehemských pastierov. Tanečných prvkov i odzemku je tu ešte viac než pri chodení s trojkráľovou hviezdou.
I každá dôležitejšia práca sa začínala i končila slávnostne. V týchto momentoch hral tanec niekedy až prvoradú úlohu. Tanečnou zábavou sa začínal zber úrody, začínali a končili priadky, ba známe je i veselie a tanec pri zavŕšení dôležitých etáp výstavby domu. Na Kysuciach mal tanec burkot aj pracovnú funkciu; tanečnou zábavou sa oslávilo dokončenie podmurovky a tancujúci dokonale udupali zem nahádzanú do priestorov ohradených podmurovkou.

Tradičné tanečné príležitosti sa uplatňovali na rozličných miestach rozmanito. Niekdajšie muziky boli nielen príležitosťou sa tanečne vyžiť, ale aj dôležitou spoločenskou udalosťou. Viacnásobné opakované tancovanie jedného páru pred očami celej dediny malo polozásnubný charakter.

Na tanečnej zábave sa preverovali tanečné kvality jednotlivcov: kto vie ako zaspievať, tancovať, kto sa ako správa, kto má veselú povahu, kto je ústupčivý a kto bitkár. Dobrý tanečník mal v dedine honor už aj preto, že ako fyzicky zdatný bol súčasne aj dobrým robotníkom. Kto by však v zakázanom čase tancoval (pôst, advent), tomu mali podľa starej povery po smrti nohy z hrobu trčať.

Na zábave sa prejavovali aj majetkové rozdiely. Nie každý mládenec si mohol dovoliť dať si zahrať sólo, zaplatiť za pesničku. Gazdovské a najhrdšie dievky stáli vždy v prvom rade, aby boli tanečníkom čo najväčšmi poruke. Súčasne však prenikali aj snahy zrovnoprávnenia, ktoré sa prejavovali predovšetkým v zavádzaní dámskych voleniek.

Ak sám tanec nemal sólistický ráz, sóla sa povoľovali jednotlivcom len zriedka. Skôr sa vyhlasovali skupinám, napr. ženáčom, vojakom, robotníkom... Chuť do tanca bola taká živelná, že tancujúci sa úplne v tanci rozpálili. Keď hudobníci odpočívali tancovali dievčatá kolesá, mládenci sa pretekali kto vyššie vyskočí, alebo sa zapojili do dievčenskej karičky.

Keď sa z chlapca stal mládenec a z dievčaťa dievka, museli už poznať základný tanečný repertoár dediny, lebo v opačnom prípade by ich hodnota v radoch kolektívu slobodných značne klesla. Prvými učiteľmi tanca boli rodičia, starší súrodenci a známi. Detské tanečné hry im dávali možnosť zoznámiť sa s rytmickou chôdzou, vrtením a inými nevyhnutnými základmi tanca.

Čím by sme išli ďalej do minulosti, tým menej sa mohla zábava preťahovať do nočných hodín. Malý počet zábav a ich krátke trvanie bolo teda treba využiť čo najintenzívnejšie.

Čo sa týka ľudového odevu od najstarších čias takmer do súčasnosti siahal ľud pri jeho zhotovovaní za materiálom, ktorý mu poskytovala príroda. Pomerne drsné podnebie horských a podhorských krajov si vyžadovalo väčšinu roka teplý odev. Chov oviec bol prirodzeným zdrojom koží, kožušín a vlny. Z konopí, ľanu a ovčej vlny sa dorábala priadza, z nej sa tkali textílie. Tento materiál mal dobré izolačné vlastnosti, bol trvácny, poddajný a vhodný na zhotovenie odevu pre človeka, ktorý charakterom svojho zamestnania väčšinu roka strávil v prírode.

S použitím domáceho materiálu úzko súviselo aj zhotovovanie odevných súčiastok – ich strih a zošívanie. Formy a funkcia jednotlivých súčiastok sa stali určujúcimi pre vytvorenie rôznych typov slovenského ľudového odevu. Ľud však nežil izolovane a počas histórie prijímal mnohé prvky a súčasti odevu vyšších vrstiev, ktoré si samozrejme prispôsobil svojmu vkusu, možnostiam a požiadavkám.

Jedným zo základných znakov ľudového odevu boli biologické odlišnosti – rozdelenie odevu podľa pohlavia (muži, ženy), podľa stavu a zaradenia jednotlivca do rodinného i spoločenského života, s výraznými generačnými rozdielmi (deti, dospievajúca mládež, dospelí, slobodní, vydaté a ženatí, vdovy, starí ľudia).
K podstatným zmenám v ľudovom odeve došlo v 19. storočí. Manufaktúrny tovar začal prenikať čoraz vo väčšej miere do ľudového odevu a nahrádzal tradičné domáce materiály, čo ovplyvnilo vývoj ľudského odevu a zmenilo aj jeho výzor. Zrušenie poddanstva v roku 1848, väčšia migrácia obyvateľstva za novými pracovnými príležitosťami vytvárali podmienky na to, že v hospodársky vyspelejších oblastiach sa začali tradičné krojové súčasti nahrádzať mestskými.

Postupným zanechávaním tradičných súčiastok sa vytváral odev – polokroj, ktorý strácal užšie lokálne, či regionálne špecifiká a nadobúdal širšie, unifikované črty všeobecného dedinského, roľníckeho odevu. Tento tvoril prechodový vývojový stupeň k mestskému odevu, ktorý od začiatku 20.storočia čoraz viac prevažoval. S najstaršou generáciou obvykle zaniká i najstarší vývojový stupeň tradičného odevu. Mladá generácia je nositeľom nových foriem – či už polokroja, alebo mestského odevu.

V 20.storočí klasický tanečný folklór postupne odumiera, stráca na životnosti. K určitému zvratu dochádza až po druhej svetovej vojne, keď sa ľudový tanec stáva javiskovým umením. V tomto období sa začali ľudové tance zaznamenávať (často pod vplyvom ochotníckeho pestovania); a to opisom, fotografiou, ba i magnetofónom a filmom.

Postupne vznikali folklórne skupiny, súbory, ba dokonca aj súbory, ktoré sa ľudovému tancu venujú na profesionálnej úrovni.

Skupín je na Slovensku viac ako sto. Sú v nich zastúpené všetky generácie, od malých detí až po starých mužov a ženy, prevažne z jednej dediny. Snažia sa o autentické stvárnenie zvykov a tradícií z ich okolia. To znamená, že ich choreografie sú stavané podľa jednotlivých osláv v roku a obsahujú tradičné piesne a hovorené slová k danému sviatku.

Súbory, ktorých je okolo sedemdesiat, postupne získavali od týchto skupín tanečné prvky, piesne, nárečie, učili sa ich tradíciám. Zameriavajú sa viac na štylistiku tanečných prvkov ako na autentické stvárňovanie. Preto je v tancoch hovoreného slova minimum. Ich choreografie sú z každej oblasti Slovenska, nesústredia svoju pozornosť len na svoje okolie ako skupiny.
Slovenský ľud vďaka svojej zemepisnej polohe, histórii, styku s inými národmi a svojou fantáziou vytvoril a uchoval neobyčajné bohatstvo pohybového umenia. Je naozaj krásne a obdivuhodné, že mnoho mladých ľudí trávi svoj voľný čas s ľudovovým tancom a spevom, čím sa snaží zanechať ďalším generáciám posolstvo našich starých mám a otcov. Nadšenie a vrodená láska slovenského ľudu k tancu je len jeden z dôvodov, prečo náš slovenský folklór má toľko obdivovateľov a milovníkov nielen u nás, ale aj v zahraničí.

Použitá literatúra:

1. Slovenské ľudové tance, Mária Mázorová, Kliment Ondrejka a kolektív (l99l)
2.Pramene tradičnej duchovnej kultúre Slovenska, Viera Feglová a Milan Leščák (1995)